Anna Franková
Možno vám príde byť čudné prečo som do tejto rubriky pridal aj Annu Frankovú. Politička určite nebola, ale aktivistka áno. Pomocou zapisovania si vecí do denníka nesúhlasila s nacistami (tak isto ako všetci Židia) a chcela ich koniec. Pre tých, ktorí Annu Frankovú nepoznajú sa venujem tu. Kto vlastne bola?
Annelies Marie Franková bolo nemecké židovské dievča narodené 12. júna 1929 vo Frankfurte nad Mohanom, ktoré sa so svojou rodinou skrývalo počas druhej svetovej vojny v Amsterdame, ale tesne pred koncom vojny padlo za obeť nacistickému vyvražďovaniu. Život počas ukrývania zachytila vo svojom denníku, ktorý sa zachoval a bol po vojne zverejnený. Tento denník som dokonca sám čítal a musím povedať, že bol veľmi smutný. V denníku neustále písala: milá Kitty. Tak sa volala jej imaginárna kamarátka. Na začiatku denníka píše o úteku do bunkru a o živote predtým. Neskôr začína písať o koncentračných táboroch, problémoch s mamou, depresívnymi dňami a hlavne o starostiach.
Anna sa narodila v nemeckej židovskej rodine ako druhá dcéra Otta Franka a Edith Frankovej-Holländerovej. Mala len jedného súrodenca, o tri roky staršiu sestru Margot. Vo Frankfurte žilo niekoľko generácií jej predkov a Anna tam prežila šťastné prvé roky detstva. Jej otec bojoval ako nemecký dôstojník v 1. svetovej vojne. Po skončení vojny pracoval v rodinnej banke a jej matka bola ženou v domácnosti.
Dva týždne po tom, čo Anna dostala denník, jej rodičia oznámili, že nepôjdu do tábora ako ostatní Židia z Amsterdamu. Povedali jej, že ona, jej sestra Margot, zubár Dussel a rodina van Daanovcov sa spolu s nimi schovajú do tajného bytu za dielňou jej otca. Bolo tam šesť izieb a musel tam byť maximálny pokoj. Hlavne vtedy, keď sa v dielni pracovalo. Kým prišli robotníci, muselo osem ľudí zvládnuť hygienu, raňajky a potom byť až do obeda tíško, trochu sa natiahnuť počas obednej prestávky a až do večera byť opäť ticho.
Po čase to bolo neudržateľné: Anna bola príliš živá, upadala do depresie z hladu, strachu, stálych hádok s rodičmi a so sestrou. Zajatie v zadnom trakte otcovej dielne odhalilo aj defekty v jej rodine: Anna pochopila, že láska jej rodičov sa vytráca. Ona sama prežívala úplne opačné pocity. Zamilovala sa do Petra van Daana, chlapca, s ktorým obývala stiesnené priestory. Všetko, čo cítila, si zapisovala. Literárni kritici hovoria, že písala nezvyčajne zrelo. "Chcem, aby ma ľudia potrebovali, aj tí, čo ma nepoznajú. Chcem žiť aj po smrti," napísala si do denníka.
Aj v Holandsku Frankovcov zastihli rasové zákony. Nasledovali dva roky v úkryte a zrada. Ktosi zavolal na gestapo a obyvatelia zadného traktu dielne putovali do koncentráku. Písal sa 2. september 1944. Keď gestapáci prehadzovali úkryt, spadli na zem stránky, popísané Annou. Ženy, ktoré Frankovcom nosili jedlo a noviny, ich neskôr ukryli, lebo vedeli, že Anna na nich lipne.
Anna prežila posledné mesiace svojho života so sestrou Margot. Najprv boli v Osvienčime, potom v Bergen - Belsene. Tam obe ochoreli na týfus. "Anna prišla k plotu. Už to nebola Anna, len jej tieň, zlomené dievča. Zrazu sa rozplakala: už nemám svojich rodičov. Myslím, že keby vedela, že jej otec žije, vydržala by," opísala posledné dni Anninho života jej spoluväzenkyňa Hannah Goslarová. Anna to však nevedela a niekedy v apríli 1945, pár dní pred oslobodením tábora, zomrela. Rovnako Margot. Z ľudí, ktorí obývali skrýšu v Amsterdame, prežil jediný - Annin otec. Annina láska Peter zomrel pri pochode smrti.
Keď Otto Frank dostal denník svojej dcéry, priatelia ho presvedčili, aby ho vydal. Bol to bestseller a Frankovi umožnil založiť nadáciu na pomoc kresťanom, ktorí počas holokaustu stáli pri Židoch. Až do svojej smrti v roku 1980 nechcel vedieť, kto ich zradil. Neskoršie výskumy ukázali, že to mohol byť jeho obchodný spoločník a neskôr presvedčený nacista alebo upratovačka vo Frankovej dielni.
O Anne Frankovej napísali divadelnú hru, natočili niekoľko filmov a na univerzitách na Západe majú špeciálne kurzy pre učiteľov, ktorí sa cez jej denník učia ako učiť o holokauste. V Nemecku sa dokonca vytvoril kult Anny Frankovej. Sociológovia hovoria, že tam vznikol fenomén "svetskej svätice", ktorý pripomína uctievanie sv. Terezy alebo sv. Bernadetty.
Vznikol aj opačný extrém: spochybňovanie autenticity denníkov, hoci literárny výskum ich označil za pravé. Podobne ako spochybňovanie existencie plynových komôr patrí do "výbavy" odmietačov holokaustu.