Nelson Mandela
Bojovník za ľudské práva, prvý prezident čiernej pleti v Juhoafrickej republike a držiteľ Nobelovej ceny za mier. Nelson Mandela, veľký človek, ktorý sa nevzdával ani vo väzení!
Jeho celé meno bolo Nelson Rolihlahla Mandela, narodil sa 18. júla 1918, v africkej dedine Mvezo, neďaleko Umtata v dnešnom Kapsku. Otec Gadla Henry Mphakanyiswa, bol v kmeni náčelníkom, jeho matka však pochádzala z iného kmeňa, menom Ixhiba, preto ich svadba bola považovaná kmeňom za morganatickú (jeden z partnerov je v spoločenskej hierarchii nižšieho pôvodu ako druhý), preto bolo Nelsonove nástupníctvo ohrozené. Rodové meno Mandela zdedil po svojom dedovi, anglické meno Nelson získal od svojho metodistického učiteľa v dedinskej škole, do ktorej ho poslala študovať jeho matka, ktorá bola sama negramotná, ale oddaná kresťanka. Po smrti Nelsonovho otca, ho matka dala do poručníctva kmeňového regenta a následne sa niekoľko rokov nevideli. Neskôr študoval na ďalšej škole Clarkebury Boarding Institute v meste Ngcobo, potom prestúpil na metodistickú školu Healdtown Comprehensive School a pokračoval bakalárskym štúdiom na University of Fort Hare, kde sa zoznámil so svojím celoživotným priateľom a kolegom, Oliverom Tambom. Všetky školy, ktoré navštevoval boli výlučne pre afrických študentov. Po roku štúdia na vysokej škole sa zapojil do bojkotu Študentskej zastupiteľskej rady a bol vylúčený. Neskôr odišiel do Johannesburgu, kde opakovane nezložil právnické skúšky, kvôli svojej politickej aktivite, v roku 1949 bol opäť vylúčený, skúšky zložil až v roku 1953 a od tej doby pôsobil ako obhajca.
Už ako mladý študent sa Nelson Mandela zapojil do politickej opozície proti režimu bielej menšiny, ktorá potlačovala politické, sociálne a ekonomické práva juhoafrickej čiernej väčšiny. V roku 1942 sa stal členom Afrického národného kongresu (ANK), kde o dva roky neskôr spoločne s Waltrom Sisulu, Oliverom Tambom a ďalšími spoluzakladal dynamickejšiu Ligu mladých.
Po volebnom víťazstve Národnej strany v roku 1948 s jej politikou apartheidu (rasovej segregácie), Nelson Mandela viedol v roku 1952 ANK v kampani odporu proti nespravodlivým zákonom a v roku 1955 zohral dôležitú úlohu pri popularizácii Charty slobody prijatej Ľudovým kongresom. Charta poskytla hnutiu antiapartheidu základný program.
Nelson Mandela bol spočiatku presvedčený o nenásilnom odpore proti vládnej politike apartheidu. V roku 1955 bol zatknutý, ale po dlhotrvajúcom procese (1956 – 1961) bol oslobodený z obvinenia z vlastizrady. Koncept ozbrojeného odboja prijal spolu so svojimi kolegami potom, ako bolo v roku 1960 v Sharpeville zastrelených 69 demonštrantov a ANK a ďalšie skupiny bojujúce proti apartheidu boli následne zakázané.
V roku 1961 sa stal veliteľom Umkhonto we Sizwe („Kópia národa“), ozbrojeného krídla ANK. V auguste 1962 bol zatknutý a odsúdený na päť rokov za nelegálnu cestu do zahraničia a za podnecovanie k štrajku. Počas roku 1963 boli zatknutí ďalší predstavitelia Umkhonto we Sizwe a Mandela bol spolu s nimi postavený pred súd za sprisahanie proti vláde. V júni 1964 bol Mandela a sedem ďalších obvinených v tzv. Rivonijskom procese odsúdení na doživotie za plánovanie ozbrojenej akcie na zvrhnutie vlády.
Až do roku 1982 bol Mandela zavretý vo väzení na ostrove Robben (Robben Island), potom bol premiestnený do väzenia v Polsmoor. Vo februári 1985 Nelson Mandela odmietol podmienečné prepustenie z väzenia výmenou za zrieknutie sa ozbrojeného boja. Vo väzení tak zostal až do 11. februára 1990, kedy neprestávajúca kampaň ANK a medzinárodný tlak viedli k jeho prepusteniu na príkaz prezidenta Frederika Willema de Klerka. Zákaz činnosti ANK bol takisto zrušený. Nelson Mandela v roku 1988 obdržal Sacharovovu cenu a spolu s de Klerkom zdieľal Nobelovu cenu za mier v roku 1993.
Nelson Mandela bol tri razy ženatý. Jeho prvé manželstvo s Evelyn Ntoko Mase skončilo po 13 rokoch rozvodom v roku 1957 a jeho 38 rokov trvajúce manželstvo s Winnie Madikizela skončilo odlúčením v apríli 1992 a rozvodom v marci 1996. Na svoje 80. narodeniny sa oženil s Graca Machel, vdovou po Samora Machelovi, bývalom prezidentovi Mozambiku a spojencovi ANK, ktorý zahynul pri leteckom nešťastí o 15 rokov skôr.Ako prezident ANK (júl 1991 – december 1997) a ako prvý čierny prezident Južnej Afriky (máj 1994 – jún 1999) sa Mandela podieľal na prechode od vlády menšiny a rasovej segregácie k demokratickej vláde väčšiny. Získal aj medzinárodný rešpekt za svoju obhajobu národného a medzinárodného uzmierenia, hoci sociálne výsledky počas jeho vlády niektorých radikálov sklamali. Jeho úsilie o národné uzmierenie vyvrcholilo v máji 1995 prijatím novej ústavy Juhoafrickej republiky, ktorá, okrem iného, zakazuje diskrimináciu národných menšín, vrátane belochov. Mandelova vláda si ale vyslúžila kritiku aj za údajnú neschopnosť zastaviť krízu AIDS.
Po ukončení prezidentského obdobia v roku 1999 sa Mandela stal zástupcom rady sociálnych spolkov a spolkov bojujúcich za ľudské práva. Dostal veľa zahraničných ocenení, vrátane Radu sv. Jána od britskej kráľovnej Alžbety II. a prezidentskej medaily slobody od George W. Busha.
Vo februári 2003, krátko pred americkou inváziou do Iraku, Mandela označil USA za „hrozbu svetovému mieru“ a vyhlásil, že prezident Bush chce „uvrhnúť svet do holokaustu“. Tento incident nevyvolal takmer žiadnu odozvu tlače v USA. Mandela Busha obvinil z „ignorovania OSN“. Mandela pokračoval s obvinením otázkou, či to je „pretože súčasný generálny tajomník OSN je černoch?“
